Juraj Jánošík je často vykresľovaný ako slovenský Robin Hood – zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Stal sa symbolom boja za slobodu a spravodlivosť, no otázkou zostáva: bol skutočne taký, ako ho vykresľujú legendy? Kto bol v skutočnosti tento najslávnejší slovenský zbojník a ako sa jeho príbeh líši od ľudových mýtov?
Juraj Jánošík, meno, ktoré rezonuje v slovenskej histórii ako synonymum spravodlivosti a vzdoru proti útlaku. Príbeh zbojníka, ktorý bohatým bral a chudobným dával, sa stal základom mnohých legiend a umeleckých diel. Napriek tomu trvala jeho zbojnícka kariéra len krátky čas. Kto bol skutočný Jánošík a aké udalosti formovali jeho život?
Detstvo v dobre situovanej rodine
Juraj Jánošík sa narodil v roku 1688 v Terchovej, malej dedine na severozápade Slovenska. O jeho detstve nemáme veľa informácií, no jeho rodina bola považovaná za pomerne zámožnú roľnícku rodinu. Na rozdiel od zidealizovaného obrazu, že pochádzal z chudobných pomerov, jeho rodina vlastnila pôdu a živila sa poľnohospodárstvom. V tom čase to znamenalo určité sociálne postavenie.
Napriek tomu sa Jánošík rozhodol pre dobrodružnú cestu zbojníka, a to napriek tomu, že mohol žiť relatívne pokojný život v Terchovej. V roku 1706 alebo 1707 sa pripojil k vojsku Františka II. Rákociho, ktorý bojoval proti Habsburgovcom, čo malo na mladého Jánošíka zásadný vplyv.
Stretnutie s Uhorčíkom a vstup do zbojníckej kariéry
Po skončení vojenského života, okolo roku 1708, sa Jánošík stal členom cisárskeho vojska, ktoré strážilo zámok v Bytči. Práve tu sa stretol so zbojníkom Tomášom Uhorčíkom, s ktorým sa spriatelil. Uhorčík bol v tom čase uväznený, no Jánošík mu údajne pomáhal. Hoci nie sú priame dôkazy o tom, že Jánošík pomohol Uhorčíkovi utiecť, práve toto priateľstvo viedlo k jeho vstupu do sveta zbojníctva.
Po návrate domov do Terchovej sa Jánošík stal súčasťou Uhorčíkovej zbojníckej družiny. Uhorčík čoskoro odišiel a usadil sa pod falošným menom v Klenovci, čo umožnilo Jánošíkovi prevziať vedenie družiny. Dôvody, prečo sa rozhodol pre túto cestu, zostávajú nejasné, no zdá sa, že v ňom už rástla túžba po dobrodružstve a život mimo zákona.
Zbojnícka prísaha a aktivity
Jánošík sa zaviazal zbojníckou prísahou, ktorá zdôrazňovala lojalitu voči svojim druhom: „Prisahám večnému Bohu, Svätej Trojici, Panenke Márii a všetkým božím svätým, že svojich tovarišov nevyzradím, neoklamem a neopustím ani v šťastí, ani v nešťastí.“ Táto prísaha symbolizovala silné puto medzi členmi jeho družiny, čo bolo typické pre zbojnícke skupiny v tom období.
Jánošíkova družina útočila na zámožných zemanov, obchodníkov a statkárov. Známe je, že zbojnícka kariéra Jánošíka trvala len krátko, od jesene 1711 do zimy 1713. Často sa však hovorí, že Jánošík rozdával chudobným – pravdou je, že takéto skutky boli skôr zriedkavé. Jánošík a jeho druhovia sa obohacovali najmä pre seba, no niekedy mohli darovať malé časti svojho lupu chudobným ľuďom.
Prepadnutia a ich následky
Zbojnícke výpravy Jánošíka neboli vždy úspešné a veľké, ako sa traduje v legendách. Hoci lúpili cennosti, potraviny, peniaze a oblečenie, väčšinou išlo o menšie koristi. Jedným z najkontroverznejších činov bolo obvinenie Jánošíka z vraždy farára Juraja Vrtíka z Domaniže, ktorú Jánošík počas svojho súdu rázne popieral.
Je zaujímavé, že jeho aktivity neboli len miestne. Existujú dôkazy, že zbojnícka družina prekračovala hranice a operovala aj na území dnešného Poľska, čo svedčí o ich schopnosti pohybovať sa v širšom priestore a unikať pred strážami.
Zrada a pád
Jánošíkova kariéra sa skončila v marci 1713, keď bol zadržaný v dome Uhorčíka. Legendárna verzia príbehu, podľa ktorej ho starena zradila tým, že mu nasypala hrach pod nohy, je mýtus. V skutočnosti ho pravdepodobne zradil jeden z jeho spoločníkov.
Po zatknutí ho odviedli do Liptovského Mikuláša, kde prebehol súdny proces. Jánošík sa priznal k dvanástim prepadnutiam, no neustále odmietal, že by niekoho zabil. Napriek tomu bol odsúdený na trest smrti.
Poprava a posledné chvíle
Súd vyniesol mimoriadne krutý rozsudok. Jánošík mal byť popravený zavesením na hák. Tento spôsob popravy bol extrémne bolestivý – hák mu bol zapichnutý pod rebro a zdvihnutý na šibenici. Jánošík zomieral v mukách, pravdepodobne niekoľko dní.
Jedna z najznámejších legiend o tom, že Jánošík pred popravou vykríkol: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte,“ je pravdepodobne len fikcia. V skutočnosti bol už v takom stave, že by nebol schopný niečo také povedať.
Jánošík ako legendárny hrdina
Po smrti sa stal Jánošík legendou. Jeho príbeh sa šíril ústnym podaním a ľudovou tvorbou. Najväčší vplyv na jeho mýtus mali slovenskí národní buditelia, ktorí z neho urobili symbol odporu proti utláčateľom. Príbeh o Jánošíkovi sa stal témou pre básnikov, spisovateľov a filmárov. Ján Botto napísal báseň Smrť Jánošíkova, ktorá sa stala jednou z ikon slovenskej literatúry.
Okrem toho sa príbeh Jánošíka dostal aj na filmové plátno. Prvý slovenský film Jánošík vznikol už v roku 1921. Ďalšie adaptácie prišli v rokoch 1935, 1976 a 2009, pričom každá z nich prispela k prehlbovaniu legendy o zbojníkovi, ktorý sa stal slovenským národným hrdinom.
Pridaj komentár